The Night Terror 6.

17. srpna 2018 v 16:00 | Janule |  The Night Terror
autor: MoreInsidiousKindOfStories


Kroky na chodbe


V nemocnici sme všetci traja sedeli v hlavnej hale a čakali a čakali. Billa operovali. Trvalo to asi šesť hodín a vonku už bol jasný deň, keď k nám zrazu prišiel chirurg, ktorý ho mal na starosti. Vzal si mamu bokom a dlho sa s ňou bavil. Ja a Gordon sme len ticho tŕpli a čakali na novinky. Upieral som na mamu nedočkavé pohľady zakaždým, keď sa pozrela mojím smerom, a prosil ju pritom pohľadom, aby sa už konečne vrátila a povedala mi, že Bill bude v poriadku. Nakoniec som sa dočkal a mama sa k nám vrátila. Vyzerala však ešte stále dosť otrasene a ustarostene.


"Je na pooperačnom. Uviedli ho do umelého spánku," povedala a z očí jej ušlo niekoľko sĺz, ktoré si rýchlo zotrela. Vedel som, že to robila preto, lebo predo mnou chcela ostať silná.
"Prežije to?"
"Vraj mal šťastie, že ho ten pán, ktorý ho aj zrazil, hneď ošetril. Inak by do minúty vykrvácal. Oh, bože," povzdychla si a Gordon ju okamžite chlácholil.
"Aspoň trocha šťastia v nešťastí," povzdychol si môj otčim smutne.
"Môžem ho ísť navštíviť? Prosím," naliehal som okamžite a mama len ukázala na lekára, s ktorým pred chvíľou hovorila. Neváhal som ani minútu a šiel rovno za ním. "Uzdraví sa? Môžem ho vidieť?" vysypal som naňho.
"Poďte so mnou," viedol ma k Billovi.
"Prečo je v umelom spánku?" napadlo mi zrazu.
"Má veľa vnútorných poranení. Telo sa s nimi takto ľahšie vysporiada," ubezpečoval ma lekár a ja som len prikyvoval. Po chvíli som už bol znova pri Billovi. Ležal, pokojne dýchal a monitory, ktoré mal okolo seba, hlásili, že ešte žije. Až to ma ako tak upokojilo.


"Ako dlho to bude trvať, kým sa zobudí?" pozrel som sa na muža v bielom.
"To zatiaľ nevieme," pokrútil hlavou a moje srdce kleslo.
"Môžem sa s ním porozprávať o samote?" poprosil som ho a on mi ukázal, že len päť minút. "Ďakujem," otočil som sa k svojmu dvojčaťu. Pre istotu som počkal, kým sa za ním zatvorili dvere, a až potom som si k nemu pritiahol stoličku. "Čo ťa to posadlo, že si to urobil?" povedal som a zo začiatku to myslel celkom obrazne, keď sa mi zrazu podivne stiahlo hrdlo. Spomenul som si na poslednú vetu, ktorú mi Bill povedal predtým, než spravil, čo spravil. Ťažko som prehltol a uvedomil si, že som v tom momente pravdepodobne nehovoril so svojím dvojčaťom, ale s niekým... niečím iným. Po tele mi nabehli nepríjemne chladné zimomriavky, ktoré som mal vždy, keď som si na TO spomenul, a aj keď som vedel, že bolo úplne IRACIONÁLNE myslieť si, že Billa niečo posadlo, vedel som, že to tak bolo. "Billy," zašepkal som naňho zronene. Nedokázal som si predstaviť, čo sa v ňom teraz mohlo odohrávať, ale vedel som, že by som ho v tom nemal nechávať samého. Ale ako? Čo urobiť? Dá sa proti TOMU nejako bojovať? Dokázal by som to vôbec? Existuje NIEKTO, kto by to dokázal? šrotovalo mi to všetko v hlave. Začínal som cítiť, ako ma pomaly zožieral pocit porážky a zúfalstva, ale niekde hlboko vo mne ešte stále ostávala aspoň maličká kvapka vzdoru, ktorá odmietala to, aby som TOMU Billa len tak nechal napospas. "Dostanem ťa z toho, brácho. Nech to stojí, čo to stojí. Hoci aj môj vlastný život." Chytil som ho pevne za ruku.



* * O 2 MESIACE * *


Bill sa dnes konečne vrátil domov. Lekári tvrdili, že sa jeho telo zotavilo. To ale nebola celkom pravda. Môj malý brácho sa totiž neprebral. Dýchal sám, ale okrem toho sa nijak nehýbal a nebol pri vedomí. Lekári mame hovorili, že by ho mohla nechať ešte mesiac v nemocnici, ale ona sa rozhodla, že si z nemocnice radšej požičia vybavenie, raz za týždeň sa naňho príde pozrieť sestra a bude sa oňho starať doma. To som jej schvaľoval a bol aspoň trochu spokojnejší, keď som vedel, že Bill bol znova vo svojej izbe. Aj keď nie celkom tak, ako by som chcel.


Keď som dnes prišiel domov zo školy, ihneď som sa naňho šiel pozrieť. Sadol som si k nemu a Kasimir sa opatrne obšmietal okolo jeho postele. Vzal som si ho na ruky a napadlo ma vyskúšať, či sa ho ešte bude báť. Vykukol som z izby, či náhodou nebol na blízku niekto, kto by ma mohol sprdnúť, a položil Kasimira Billovi na brucho. Chvíľu si ho premeriaval a ovoniaval, potom sa ale uvelebil a začal na ňom priasť presne tak ako predtým. To som považoval za veľmi dobré znamenie a sadol som si k nemu. Chytil som ho za ruku, hladil ho a díval sa na jeho nehybnú tvár.


"Keby som tak vedel, čo teraz prežívaš," povzdychol som si. "Neboj sa," pohladkal som ho po tvári, "budem tu s tebou tak dlho, ako sa bude dať," ubezpečoval som ho, hoci som si myslel, že to bolo celkom zbytočné. V tom ale jeden z prístrojov nejako divne zapípal. Okamžite som sa strhol a zadíval sa naň. Našťastie to nebolo nič vážne, a tak som sa vrátil k tomu, aby som sa díval na Billa. Bolo mi ho tak veľmi ľúto. Mal som pocit, že to všetko, čo sa mu stalo, bola moja vina. "Nikdy som sem tú prekliatu vec nemal nosiť, Billy," okamžite som sa mu ospravedlňoval. "Tak hrozne by som ti chcel pomôcť, ale neviem ako. Čo mám robiť? Viem, že si to takto nechcel. Viem, že to tá VEC ťa donútila to urobiť," šepkal som a hladkal ho po vlasoch. "Keby to bol nejaký film, zavolal by som asi exorcistu alebo nejaké médium..." odmlčal som sa a v hlave mi zasvietila žiarovka. "Billy, MÁM TO!" skríkol som a od radosti som až nadskočil. Vibrácie sa ale Kasimirovi očividne nepáčili a vrhol na mňa opovržlivý pohľad. "Nájdem nejaké médium a... Chápeš? Máme ešte nádej!" vyskočil som a utekal pre Mac. Takmer po pár minútach som natrafil na nejakú Amy Allan. Mala dobré ohlasy. Ukázal som Billovi fotku.



"Páči sa ti?" pozrel som sa na svoje dvojča nadšene, ale pri pohľade naňho som bol znova trocha sklamaný, že neodpovedal. "Napíšem jej," rozhodol som sa a snažil sa nejako sformulovať mail.
Bol som z toho dosť nervózny, pretože vec bola dosť... delikátna. Ešte nikdy predtým som nikomu o niečom takom nepísal. Vlastne som sa celej tej veci s nikým okrem Billa nikdy nebavil a nevedel, ako začať. Keď sa mi to nakoniec nejako podarilo, prečítal som Billovi celý e-mail, ktorý som zamýšľal poslať. Rozpovedal som jej celý príbeh a dúfal, že pri tej záplave pošty, ktorú musela dostávať, sa mi aspoň ozve a dá mi nejakú radu, ak už nebude môcť prísť. Potom som ho konečne odoslal a Mac položil na bok v nádeji, že pomôže. Sedel som takto pri Billovi až do večera. Robil som si s ním úlohy a neustále pritom nadával ako vždy. Nakoniec som sa od neho ale musel vzdialiť.
"Je čas ísť spať," oznámil som mu nakoniec. "Dobrú," vtisol som mu pusu na čelo a pohladil Kasimira, ktorý si na ňom znova priadol. "Stráž," dal som mu príkaz a odobral som sa do kúpeľne. Po sprche som sa odvliekol do izby a dvere nechal otvorené, aby mi nič neuniklo. Zaľahol som a rýchlo zaspal.


Prebudil som sa. Mrkol som okom na mobil. Bolo predne tri ráno. S povzdychom som položil hlavu znova na vankúš a obrátil sa celým telom tak, aby som videl do Billovej izby, v ktorej sa svietila malá nočná lampa. Premýšľal som nad tým, ako veľmi by som chcel, aby sa konečne prebudil, aby som ho mohol počuť a videl ho, ako sa na mňa usmieva. Bolo to hrozne smutné a mne z toho do očí nečakane vhŕkli slzy. Párkrát som potiahol nosom a pomaly som znova zaspával, keď som sa strhol na niečo, čo znelo ako klopanie. Vychádzalo z Billovej izby, a tak som znova napol sluch a spozornel. Uvidel som, ako si Kasimir vykračoval z izby, a tak som to nechal. Po chvíli sa ale znova ozval podobný zvuk. Tento raz hlasnejší a nebol izolovaný. Boli to tri zaťukania hneď po sebe. Opatrne som sa posadil a zapálil si svetlo na písacom stole. Postavil som sa bližšie k dverám a načúval. Bolo ticho, keď sa zrazu z ničoho nič ozvali tri ohromne dunivé kroky na schodoch. Zľakol som sa a ako malé decko som okamžite skočil späť do postele. Prikryl som sa až po hlavu, a keď som sa cítil bezpečnejšie, opatrne som vykukol spoza malej medzierky.


Nikde nič. Trocha sa mi uľavilo. Už som si začínal myslieť, že sa mi to len snívalo, keď som znova začul čosi ako kroky. Tento raz to bolo na chodbe. Znelo to, akoby niekto nedočkavo pochodoval pred Billovými dverami. Začal som sa hrozne báť. Stuhol som a takmer sa neodvážil nadýchnuť. Hovoril som si, že som si to len namýšľal, ale v tom som pri stene, lepšie povedané pri zárubni Billovej izby rozoznal tmavý obrys - nejakú neforemnú masu. Vedel som presne, ČO tá vec bola, a v duchu sa modlil, nech to zmizne. Zrazu som znova začul kroky, tento raz však boli ale takmer nečujné. Akoby sa niekto zakrádal. Strach mi stisol srdce. Mal som dojem, že TO vedelo, že nespím. Že to tento raz chcelo napadnúť MŇA.


Snažil som sa nevšímať si to a znova som sa v duchu modlil tak, ako som sa predtým modlil v tej chate, keď som sa nedokázal nadýchnuť. Vedel som, že sa to ku mne blížilo. Počul som to. Dokonca som mohol aj cítiť hnusný zápach zhnitého mäsa, ktorý sa z toho zrazu začal cítiť. Stisol som pevnejšie viečka a zintenzívnil modlitbu, ktorú som si v hlave donekonečna opakoval, až kým som nemal dojem, že to konečne zmizlo preč. Ešte aj dlho po tom, čo zápach nebolo cítiť, a nebolo počuť žiadne kroky, som strnulo zvieral perinu a načúval až do okamihu, kým sa mi nepodarilo zaspať.


Ráno som do školy nešiel. Bola totiž sobota. Spal som asi do pol jedenástej a aj tak sa prebudil ako zombie. Keď som sa šiel ráno najesť, aj mama si to na mne všimla, ale ja som jej len povedal, že som do rána na laptope pozeral seriál. Nechala to tak a viac sa ma nepýtala. Potom som už všetok voľný čas trávil s Billom a nezabudol som sa mu zmieniť o tom, čo za strach som v noci prežil.
"Robil to aj tebe?" pýtal som sa ho, hoci som vedel, že odpoveď tak skoro nedostanem. "Myslel som, že sa zo strachu poseriem alebo čo. Takto to proste ďalej nejde," pokračoval som vo svojom monológu a otvoril som Mac. Šiel som si prezrieť e-maily a bol hrozne nervózny a plný očakávaní z toho, či médium odpovedalo. "To je des. Práve teraz musí byť spomalený net," rozčuľoval som sa a správy konečne nabehli. "Reklama, reklama, škola, reklama.... ODPOVEDALA!" tešil som sa z toho a stisol som Billovi rýchlo ruku.


"Milý Tom, som rada, že si sa rozhodol na mňa v tejto veci obrátiť," začal som dvojčaťu čítať. "Chcela by som ti pripomenúť, že OUJIA nie je žiadna hračka, aj keď si to ľudia často myslia. Bolo to veľmi neuvážené, a ako vidíš, má to niekedy naozaj devastujúce následky. V každom prípade, to všetko, čo si mi vo svojom e-maile popísal, hovorí samo za seba. Myslím si, že entita, o ktorej hovoríš, je démon. Presne ten, ktorého si spomenul. Je to pomerne častý fenomén, ale to, čo sa stalo Billovi, je veľmi zriedkavé. Aby som vám obom pomohla, budem musieť kontaktovať démonológa Carla Johnsona. Je to môj dobrý priateľ. Prosím ťa o telefonický kontakt, aby som ťa v prípade núdze mohla zastihnúť čo najrýchlejšie. S pozdravom Amy Allen, médium," dočítal som a rýchlo jej odpovedal.


"Tak. Teraz už len musíme vyčkať. Dúfam, že to nebude trvať dlho, Billy," pohladkal som ho po ruke. "Čo povieš na to, keby sme si toho Carla vygooglili?" a skutočne som si dal záležať na tom, aby som si o ňom našiel dostatok informácií. Mal som dojem, že tento chlapík bol naozaj ostrý kaliber. "Tento týpek toho démona určite nakope," zhodnotil som nakoniec.


autor: MoreInsidiousKindOfStories
betaread: J. :o)
 

5 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Karin Karin | 17. srpna 2018 v 20:41 | Reagovat

Doufám že jim ty dva pomůžou a Bill se uzdravy.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama