The Night Terror 5.

13. srpna 2018 v 16:00 | Janule |  The Night Terror
autor: MoreInsidiousKindOfStories


Nehoda


Ťažko som dopadol horeznak. Bill padol rovno na mňa. Náraz mi celkom vybil dych. Bolesť v chrbte bola mučivá a ja som sa niekoľko sekúnd, ktoré mi pripadali ako hodiny, nedokázal nadýchnuť. Naviac sa všade okolo začal víriť prach z podlahy, ktorý mi ešte viac upchával dýchacie cesty. Z nedostatku kyslíka sa mi pomaly začalo zahmlievať pred očami a ja som sa z celej sily snažil bojovať o nádych. Počul som sa chrčať. Rýchlo som klipkal očami a cítil, ako som rukami bezmocne mával okolo seba. Zrazu som medzi pohybmi svojich viečok rozoznal pohyb čohosi temného. Obliala ma hrôza. V duchu som sa inštinktívne začal modliť, hoci som nikdy v nijakého boha neveril: Prosím, ak si, tak mi... NÁM... PROSÍM pomôž, premýšľal som a zrazu som sa z plných pľúc nadýchol.


Náhly prísun kyslíka, ktorý mi udrel do mozgu, bol pre mňa ako facka, ktorá ma dokonale prebrala. Inštinktívne som sa okamžite posadil a myslel len na jedno - dostať seba a hlavne Billa preč. Nedíval som sa na nič a na nikoho okrem svojho dvojčaťa, ktoré na mne bezvládne ležalo. Z vypätím všetkých síl som sa pozbieral zo zeme, vzal Billa do náruče a s adrenalínom, ktorý sa mi v žilách rozpumpoval, som ako bez rozumu utekal čo najďalej. Pobehoval som po miestnostiach ako blázon. V celom tom šoku som celkom stratil zmysel pre orientáciu a chodil z miestnosti do miestnosti spolu s nevládnym dvojčaťom na rukách ako zmyslov zbavený. Cítil som sa, akoby m niekto uväznil v tmavej kobke. Začínal som pomaly strácať nádej, keď som uvidel dvere. Zadné dvere chaty uprostred ničoho. Rozbehol som sa. Na nič som nemyslel. Len som bežal oproti tým labilne vyzerajúcim dverám a tesne pred nimi sa vytočil tak, aby som neublížil Billovi.


Náraz bol prudký. Mal som dojem, že niečo v mojom tele prasklo, ale bolo mi to jedno, pretože dvere pod nárazom povolili a my sme spolu s nimi vyleteli von, na niečo, čo pripomínalo priestor pre vonkajšiu terasu. Ani teraz však adrenalín v mojom tele nepovolil, pretože som pri tom všetkom na chrbte cítil nepríjemne bodavý pohľad. Vstal som. Nerovné dvere sa mi pod nohami zahúpali a zrazu som mal pocit, akoby sa zatriasla celá zem.
"WRRR!" ozval sa neľudský rev a ja som sa dal znova na útek. Čím ďalej som od tej prekliatej chaty bol, tým menej sily mi ostávalo a tým viac som sa cítil v bezpečí. Keď som sa ešte naposledy obzrel a ubezpečil sa, že bola z dohľadu, podlomili sa mi kolená a spolu s Billom sme dopadli na machom porastenú zem. Chvíľu som vyčerpane ležal a zhlboka dýchal. V hlave som mal totálne vákuum, a až po chvíli som si opäť spomenul na to, čo sa tam stalo a na to, ako sa moje dvojča zmietalo v kŕčoch, a aj na to, že som ho pustil na zem. Začal som mať obavy o jeho zdravie a bezpečnosť. Okamžite som si sadol a nedal na to, že ma všetko neskutočne bolelo. Nahol som sa nad svojho bračeka a odhrnul mu vlasy z čela, aby som ho mohol skontrolovať.



"Bill," jemne som ním zatriasol. "Billy, vstávaj," naliehal som naňho zúfalejšie a znova sa ma začal zmocňovať strach. Na moje šťastie, však už po chvíli Bill otvoril oči. Vyzeral dezorientovane. "Sme preč," povedal som mu na to, aby som ho ubezpečil, že sme už boli v bezpečí a on sa pomaly posadil.
"Tomi, čo sa ti stalo?" pozrel sa na mňa a začal sa ma skúmavo dotýkať na rukách.
"Ty... Ty o ničom nevieš?" došlo mi po chvíli.
"Čo by som mal vedieť?" nechápal. "Pamätám si len, že sa začalo pohybovať ukazovadlo a potom..." zamyslel sa a mračil sa pritom. Videl som, ako sa snažil loviť v pamäti. "Nič," dodal a vystrašene sa na mňa pozrel. "Čo... sa stalo?" zašepkal.


"B - bol TAM," odpovedal som mu na to roztrasene. "Odpadol si. Ja... musel som ťa odtiaľ dostať," snažil som sa mu celý ten príbeh nejako rozpovedať, ale ja sám som z toho mal v hlave totálny mišmaš. Bill sa zrazu začal znepokojene obzerať po okolí.
"Radšej tu len tak neseďme," povedal zrazu a zbieral sa zo zeme. "Poď," podal mi pomocnú ruku a ja som len s námahou vstal. Potom sme sa už čo najrýchlejšie snažili nájsť cestu von. Nikto z nás sa neodvážil prehovoriť, akoby sme mali strach, že by nás tá vec mohla počuť. V kútiku duše som sa naozaj bál, že nás hľadala. A čo bolo horšie, mohla nám byť na stope. Mohla byť kdekoľvek. Znova ma pohltil strach. Chytil som Billa pevne za ruku a pridal do kroku. V tomto tempe sme pokračovali až do chvíle, kým sme konečne neopustili les. "Je noc," počul som zašepkať svoje dvojča a zrazu sme obaja zastali. Zarazil som sa, keď som si uvedomil, že sme z domu odišli ešte pred obedom a zrazu už bola vonku noc. Pripadalo mi to, akoby sme tam strávili nanajvýš hodinu, ale podľa tohto ukazovateľa sme tam museli byť viac ako sedem hodín.
"Poď, mama sa bude určite báť," posúril som ho rýchlo pri pomyslení na to, že by sa o nás mohla strachovať, a potom sme už smerom k domu starých rodičov takmer bežali.


Keď sa za nami zatvorili dvere, bolo to, akoby z nás všetka ťažoba v jedinom okamihu spadla a ostala pred dverami. Bolo to, akoby ma práve objalo teplé a príjemne únavné bezpečie domova. Zhodil som si z nôh topánky, Bill tiež, a nenápadne sme sa presunuli do najbližšej kúpeľne v nádeji, že nás v takomto hroznom stave nik nevymákne. Šťastie nám prialo aspoň v tomto. S Billom sme sa zamkli v kúpeľni a postupne sme sa obaja osprchovali. Špinavé oblečenie sme zmotali do jednej obrovskej gule a plánovali ho nenápadne napchať do tašiek. Späť v obývačke sme sa prezliekli do spacích úborov, zapli si potichu telku a zahladili všetky stopy po dnešnom... neviem, ako by som to mal nazvať tak, aby to dokonale vyhovovalo tomu, čo sme to vlastne dnes zažili. Chvíľu po tom sme obaja ticho sedeli na rozkladacom gauči oproti sebe, keď mi zrazu hlasno zaškvŕkalo v žalúdku.


"Idem pre muffiny," navrhol Bill, ale zrazu sa v polovici pohybu zasekol a prosebne sa na mňa pozrel.
"Idem s tebou," kývol som mu na to a cestou do kuchyne som sa na chvíľu zamyslel. "Bill?" Dvojča sa na mňa zahľadelo sponad dvierok otvorenej chladničky. "Myslím, že by sme odteraz mali byť stále spolu," povedal som mu a Bill vytiahol z chladničky muffiny. Dvierka sa so slabým buchnutím zatvorili a svetlo, ktoré ako jediné osvetľovalo miestnosť, znova zhaslo.
"Súhlasím," pritakal Bill a trocha váhavo ku mne pristúpil. V rukách držal tie muffiny, ktoré tak veľmi chcel, ale zdalo sa, akoby ešte na niečo čakal. Zrazu sa ku mne nahol a vtisol mi nečakane pusu na líce. "Ďakujem, že si ma zachránil," zašepkal, jemne sa na mňa usmial a venoval mi krátke pohladenie na predlaktí.


"Nikdy by som ťa tam nenechal," ubezpečil som ho s hrejivým pocitom v srdci a potom sme sa vrátili do obývačky. Sadli sme si na gauč, muffiny medzi nami. Pustili sme sa do jedla a sledovali sme pritom nejaký film. Veľmi som ho nevnímal. Premýšľal som nad tým tieňom, ktorý som v chate videl, a nad tým zavrčaním, ktoré som počul, keď som nás odtiaľ dostal. Náhle som mal dojem, že ten sen, ktorý som mal, bol niečo ako varovné znamenie, aby sme tam nechodili.
"Nejdeme už spať?" zachytil som hlas svojho dvojčaťa.
"Jasné," odložil som prázdnu tácku na bok a zachumlal sa do prikrývky. Televízor som ale nechal bežať. Niečo mi vravelo, že to tak bolo lepšie.
"Tomi?"
"Uhm," otočil som sa k svojmu malému bratovi.
"Mám strach, že budem znova námesačný," pípol ticho ako myška.
"Poď sem," natiahol som k nemu ruky a on sa ku mne pritúlil. "Takto je to lepšie," povedal som spokojne, keď sme sa uvelebili, a cítil, ako mi na oči sadal spánok. Ešte párkrát som sa pokúsil vzdorovať, ale nakoniec som to vzdal.


* * O TÝŽDEŇ NESKÔR * *


Deň po pohrebe starého otca sme sa konečne vrátili domov. Nálada bola zo začiatku trocha smutná, ale postupne sa zlepšovala. Keď sme s Billom znova nastúpili do školy, nemali sme už toľko času zaoberať sa tým, čo sa stalo u starých rodičov, a ani tým, čo sa stalo po tom, ako sme po prvý raz vyskúšali OUJIA dosku. Zdalo sa, že bolo všetko v poriadku, strácali sme obozretnosť voči tej veci, ale aj tak sme všade chodili spolu a spali v jednej posteli. Zo začiatku som mal dojem, že ani ten hrozný zážitok náš vzťah nepoznamenal. To som sa ale mýlil. Odkedy som Billa vytiahol z chaty, alebo lepšie povedané na druhý deň po tom, som z neho cítil neustále napätie a nervozitu. Pýtal som sa ho na to, či je v okay, ale vždy sa len usmial a povedal, že je v poriadku. Inštinkt mi vravel, že sa v ňom niečo dialo, ale nemohol som prísť na to, čo by to tak mohlo byť.


Po návrate domov som to z neho ale cítil ešte viac. Začalo ma to veľmi znepokojovať a navyše sa ma začínal zmocňovať pocit, akoby môj malý braček začínal upadať do nejakej depresie - nejedol, veľa toho nenaspal a hovoril len veľmi málo. Šíril okolo seba trochu pochmúrnu atmosféru, čo bolo totálne v rozpore s tým, aký bol predtým energický a pozitívny. Dlho do noci som nad tým uvažoval každú noc. Aj dnes. Práve teraz. Začínal som mať neodbytný pocit. Otázky ma svrbeli na jazyku, ale nechcel som ho budiť, keď v poslednej dobe tak málo spal. Otočil som k nemu teda aspoň hlavu. Všimol som si, ako ležal na boku. Ku mne chrbtom, tvárou k dverám. Nehýbal sa. Až na to, že dýchal. Sledoval som ho a myslel na to, že možno už konečne zaspal. Povedal som si, že by som mohol zalomiť už aj ja, keď sa zrazu izbou ozval sotva rozoznateľný šepot: "Choď preč. Daj mi pokoj. Neviem, čo odo mňa chceš. Choď preč. Daj mi pokoj..." Zamračil som sa. Znelo to ako Bill, ale tón hlasu bol pochmúrny, hovoril príliš rýchlo aj naňho. Sadol som si a vtedy sa Bill strhol tak prudko, až som ja sám na mieste poskočil od strachu. Zachytil som jeho neprítomný pohľad.


"Si v poriadku?" strachoval som sa o neho hneď a natiahol som k nemu ruku, aby som ho pohladil po vlasoch, ale on sa po mne len ohnal.
"WRRR," zavrčal na mňa zlovestne a ja som okamžite uskočil až na druhý koniec postele. Naviac som si nevšimol Kasimira, ktorý tak isto podráždene zaprskal. Pozrel som sa na kocúra. Obišiel ma a postavil sa predo mňa. Vedel som, že bol teraz urazený a hľadal podporu u svojho druhého pánka, presne tak ako vždy, ale zrazu sa niečo stalo. Zasekol sa uprostred pohybu. Nahrbil chrbát. Všetky chlpy na chrbte sa mu zježili. Zaprskal tak, ako som ho ešte v živote nepočul, a upaľoval z miestnosti, akoby ho na nože brali.
"B - Bill?" zakoktal som šokovane, keď som v jeho očiach uvidel čosi cudzie, nepriateľské, takmer neľudské. Z jeho pohľadu ma oblial chladný pot a celkom ma paralyzoval.
"Myslel si si, že keď ho odtiaľ odnesieš, bude všetko v poriadku?" zašepkal Bill divným hlasom a hlavu pritom vykrútil do neprirodzeného uhlu.
"Billy, čo sa to s tebou..." ani som nestihol dopovedať a Bill zrazu vyskočil z postele. Počul som, ako dupal nohami po schodoch. Zrazu som si spomenul na to, ako ho u starkej takmer zrazilo auto, a už som na nič nečakal.


Vyskočil som a upaľoval za ním. Srdce mi bilo ako o život. Hruď sa mi zvierala nepríjemnou predtuchou. "BILL, STOJ!" kričal som ako zmyslov zbavený a schodisko som prebehol na dva razy. Utekal som za ním von z domu neustále kričiac jeho meno. V okamihu, keď som vyšiel z dverí, uvidel som presne to, čoho som sa najviac obával. "BILLY!" prepukol som v plač, keď som videl, ako jeho telo preletelo cez kapotu na strechu auta a nevládne spadlo na zem. Utekal som za ním. Triasol som sa na celom tele. Cez príval sĺz som takmer nevidel a v šoku nevedel, čo robiť skôr. "MAMA! GORDON! MAMA!" kričal som a snažil sa čo najopatrnejšie zistiť, či môj brat vlastne dýchal. Modlil som sa, aby žil. V tom z auta vybehol vodič a začal sa mi ospravedlňovať. Bol rovnako v šoku ako ja. Našťastie stihol zavolať záchranku. "Pomôžte mi," prosil som ho a vzlykal nad nevládnym telom svojho milovaného dvojčaťa.


"Neboj sa. Som lekár," povedal mi na to a zistil, že Bill ešte dýcha. Medzitým prišla aj mama s Gordonom. Keď videla, čo sa stalo, dostala hysterický záchvat a Gordon ju musel vziať do domu, aj keď som na ňom videl, že ma tam nechcel nechať samého. Spolu s šoférom sme sa medzitým neustále snažili Billa prebrať. Rýchlo mi povedal, čo robiť. Radšej som sa ani nedíval na to, čo a kde malo moje dvojča zlomené. Len som ho hladil po vlasoch a hovoril naňho, aby sa prebral. Ten, čo ho zrazil, mu ošetroval rany a spotreboval pri tom celú autolekárničku. Boli to tri najdlhšie minúty v celom mojom živote. Keď prišla záchranná služba a naložila Billa do sanitky, len mi oznámili, kam ho brali a upaľovali preč. Z toho, že mi ho vzali, som sa roztriasol ešte viac, ale musel som za ním ihneď ísť, a tak som sa rozbehol do domu. Našťastie, to trvalo len niekoľko sekúnd. Gordon a mama už boli pripravení na cestu. Len sme vošli do auta, povedal som názov nemocnice a môj nevlastný otec na to poriadne dupol.


autor: MoreInsidiousKindOfStories
betaread: J. :o)
 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Karin Karin | 13. srpna 2018 v 22:06 | Reagovat

Tak to něco se vtělilo do Billa je to parádní povídka.

2 Ireth Ireth | 14. srpna 2018 v 11:55 | Reagovat

Úplně mi z toho běhá mráz po zádech...

3 Loan Cash Loan Cash | E-mail | Web | 10. října 2018 v 14:21 | Reagovat

bad credit loans direct lenders <a href="https://creditloansguaranteedapproval.com">credit loans guaranteed approval</a> credit loans guaranteed approval <a href=https://creditloansguaranteedapproval.com>credit loans guaranteed approval</a>

4 Payday Loans Payday Loans | E-mail | Web | 16. října 2018 v 18:30 | Reagovat

eloans <a href="https://creditloansguaranteedapproval.com/">credit loans guaranteed approval</a> no credit loans <a href=https://creditloansguaranteedapproval.com/>loans com</a>

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama