Stretli sme sa na Vianoce 52. (2/2) (konec)

2. června 2018 v 15:10 | Janule |  Stretli sme sa na Vianoce
pokračování


Na Katrinine veľké naliehanie - alebo skôr rozkaz - prišli ďalší deň na návštevu k novej rodine ich otca. Tí najmenší si už Billa nepamätali, no z návštevy Toma mali nesmiernu radosť. A vlastne Bill sa stal veľmi rýchlo rovnako populárnym ako pred mesiacmi. Ich starší nevlastný súrodenci ich videli radi a samozrejme boli spokojný, že sú opäť spolu, a rovnako tak aj Katrine a ich otec Jörg. Keď sa ich však všetci začali vypytovať, ako sa vlastne dali dokopy, aké majú plány, ako to všetko zvládajú a tak podobne, stalo sa to všetko dosť trápnym. Dvojčatám sa samozrejme nechcelo veľmi hovoriť o tom, ako teraz fungujú, a tak boli ich odpovede dosť nezreteľné. Našťastie ale všetci predpokladali, že je to preto, čo sa stalo v minulosti. V porovnaní zo stretnutím v lete to bolo stále dobré. Keď sa však chlapci vrátili do Tomovho bytu, usadili sa oproti sebe na gauč a zhodli sa na tom, že by si mali pohovoriť. Pretože nech už bolo medzi nimi čokoľvek, nedokázali by neustále predstierať. A popravde ani nechceli.


"Čo budeme robiť?" Tom znel skutočne nešťastne a Billovi mu ho prišlo ľúto. On už bol rozhodnutý a hoci bol presvedčený, že by Tom súhlasil so všetkým, čo by mu navrhol, nechcel, aby to robil proti svojej vôli.
"Nechcem sa pred nimi pretvarovať. Myslím, že by som to ani nedokázal. Celý čas sa ovládať a predstierať, že si len môj brat a nič viac... Nezvládol by som to," priznal Bill. "Viem, že som to bol ja, kto to celé pokazil, ale..."
"Nie, Billi, ty za to nemôžeš! Nebola to tvoja vina."
"Si zlatý, ale ja... Ani ja nechcem predstierať niečo, čo nie je. Chcem, aby sa náš vzťah vrátil tam, kde skončil. Ale... uvedomuješ si, že ostatný nás nemusia prijať?"
"Na tom nezáleží. Milujem ťa a nikoho ďalšieho nepotrebujem, ak ty budeš so mnou!"
Bill si povzdychol. Presne toto očakával, no nebol si istý, či si jeho brat uvedomuje, čo mu vlastne sľubuje.
"Tomi, ja... viem, že Sami sa s nami bude ochotný stretávať aj naďalej. A zrejme aj Andreas. A popravde som presvedčený, že by nám to prešlo aj pred Géčkami. Ale čo ostatný? Gordon, Jörg, Katrin, Simone..." schválne použil aj meno ich matky, pretože o nej sa ešte nikdy nerozprávali. Tom však len zvesil hlavu.
"Ja viem. Viem, že naše rodiny by s tým nemuseli súhlasiť. Ale ak sa máme s nimi stretávať, musia o tom vedieť, alebo budeme musieť celý život predstierať. A ja si ani nedokážem predstaviť, že by som to dokázal. Pred cudzími ľuďmi isto, ale nie pred rodinou. Nie ak mám s nimi tráviť čas."
"Si si istý?"
"Úplne."


A tak sa na Silvestra všetci stretli v dome Gustavových rodičov. Bill s Tomom pozvali len svojich najbližších, no boli to presne tí, ktorí vedeli o podstate ich vzťahu. Sami a Andreas, Gustav a Georg, samozrejme. Katrin, Gordon a ich spoločné deti Kay a Andrea. Jörg. A nakoniec Simone. A na prekvapenie všetkých (alebo teda aspoň dospelých), spolu s ňou prišla aj jej matka.
Bolo to na obed - hlavne kvôli deťom, pretože dvojčatá a starkého nemohli nechať dlho samých. Vonku bolo šero a veterno a rozhodne to nevyzeralo ako krásny sviatočný deň. Napriek tomu však dom, v ktorom sa zišli, pôsobil nadmieru vianočne. Všade boli svetielka, v hale aj obývačke boli vyzdobené vianočné stromčeky. Jeden ozdobený len svetielkami stál aj vonku pred vchodom. Z umne schovaných reproduktorov sa linuli jemné vianočné melódie a vďaka niekoľkým zapáleným vonným sviečkam a olejom to aj všade nádherne voňalo. Na strategických miestach v obývačke boli rozmiestnené misy, košíky a stojany s ovocím, slanými jednohubkami a sladkými zákuskami.
Všetci sa medzi sebou výborne bavili, hoci tí mladší samozrejme lepšie. Simone stala obďaleč spolu so svojou matkou, ruky mala prekrížené na hrudi a rozhodne sa netvárila nadšene. Bolo jasné, že tu nie je dobrovoľne. Gordon sa rozprával s Katrin a Jörgom a hoci sa spolu bavili v pohode, všetci dosť nesúhlasne zazerali na Billovu matku. Najmä Katrin, samozrejme, pretože v nej prevládali materinské pudy a nedokázala pochopiť, ako sa tá žena môže tak správať k svojim synom.


A zatiaľ čo sa ich najbližší bavili v obývačke, chlapci ostávali vo svojej izbe - práve v tej, v ktorej strávili všetky spoločné noci v tomto dome - a objímali sa. Nič viac, len ostávali jeden druhému v náručí, vdychovali svoju vôňu a naberali silu a odhodlanie na posledný krok. Dnes sa malo rozhodnúť o všetkom. Ak ich ich najbližší zavrhnú, ešte dnes spretrhajú všetky putá a ostanú na všetko sami. Zdalo sa to také jednoduché, keď sa o tom rozprávali v bezpečí svojho bytu. No tu a teraz, krátko pred konečným rozhodnutím, sa to už také jednoduché nezdalo.
"Mali by sme ísť," prehovoril Tom potichu, no ani sa nepohol, aby objatie prerušil.
"Nechce sa mi od teba," priznal Bill a zaboril nos do Tomovho krku.
"Ani mne, ale dole nás čaká jedlo," pokúsil sa ho Tom nalákať na vidinu všetkých tých dobrôt, ktoré si na dnes dali pripraviť a Bill sa zachichotal.
"Dobrý pokus," uznal, no po chvíli sa skutočne odtiahol a dal bratovi bozk na pery.
"Dobre, tak poďme. Som hladný. A pred obedom máme ešte povinnosti." Tom mu na súhlas venoval ešte jednu sladkú pusu a potom sa ruka v ruke vybrali za ostatnými. Čakal ich posledný krok na ceste k budúcnosti.


Keď vošli do miestnosti, v prvej chvíli si ich nikto nevšimol. Zdalo sa, že sa všetci dobre bavia. Len Simone sledovala dvere a očakávala ich príchod. Keď si to Bill všimol, na chvíľu sa ich pohľady stretli a hoci ona sa zdala byť šťastná, že ho vidí, Bill až taký nadšený nebol. Svoj pohľad odvrátil a radšej sa pozrel na babičku. Simonin pohľad na chvíľu padol na Toma, no len čo sa ich pohľady stretli, rýchlo ten svoj odvrátila. Nezniesla pohľad svojho prvorodeného syna. Jej matka sa však na svojho vnuka pozerala s láskou.
"Tomi Ká! Bill! Kde ste tak dlho? Umieram od hladu!" zvolal nadšene Andreas, len čo ich zbadal stáť vo dverách. Bratia sa zasmiali a spoločne vošli hlbšie do miestnosti, aby sa mohli so všetkými privítať. Už sa nedržali za ruky, no aj tak stáli vedľa seba tak blízko, ako to len bolo možné. Samozrejme si to hneď všetci všimli, rovnako ako si všimli ich dobrú náladu a aj to, ako dobre a oddýchnuto zrazu vyzerajú. Samozrejme posledných pár dní nezmazalo následky niekoľko mesačného utrpenia, no rozhodne na nich bolo vidieť, že sú spokojnejší a šťastnejší.
"Tomi, brácho, rád ťa zas vidím," pridal sa aj Georg a kamoša priateľsky potľapkal po chrbte. Hneď za ním sa pridal aj Gustav, ktorý priateľsky objal oboch svojich priateľov. Sami vypískol radosťou a hneď sa vrhol na Billa, ktorého objal tak tuho, až mal Bill problém s dýchaním.
"Tiež ťa rád vidím, Sami," zasmial sa Bill a objatie mu opätoval. Hoci sa v priebehu mesiacov pár krát stretli, zdalo sa, akoby Sami vedel niečo viac. A možno aj vedel, alebo minimálne tušil, podľa toho, ako sa potmehúdsky usmieval. Rovnako tak objal aj Toma, akoby sa nevideli roky. Hneď po nich sa pridala aj Katrin, ktorá sa tradične správala ako milujúca matka, a Andrea, ktorá bola rada, že už konečne nevyzerajú ako zombíci.


Po ďalších pár minútach zdvorilostnej konverzácie sa chalani postavili ku krbu, čelom všetkým ostatným a svojim postojom dali najavo, že majú v pláne urobiť príhovor. Všetci postupne stíchli a s očakávaním sa pozreli na dvojčatá. Aj chlapci prechádzali pohľadom z jedného na druhého a snažili sa odhadnúť, ako budú reagovať.
Sami vyzeral, akoby presne tušil, čo sa chystajú povedať, a bol tým nadšený. Aj Andreas vyzeral spokojne a očakávajúco - zrejme mu Sami povedal o svojom poslednom rozhovore s Billom, a tak teraz tušil, čo chcú chlapci povedať.
Géčka na nich pozerali skôr podozrievavo. Hlavne Gustavovi sa točili kolieska takou rýchlosťou, až sa mu parilo z hlavy. Bill by sa stavil, že niečo tuší. Georg proste len vyčkával.
Katrin bola šťastná, že sú šťastný aj oni. Gordon premýšľal, čo je za tým, a Jörg nedokázal spustiť zrak zo svojho mladšieho syna. Ešte ich vlastne nevidel stáť takto vedľa seba - nie od chvíle, čo vedel o tom, že sú to vlastne jeho dvojčatá. Teraz dostal prvý krát možnosť poriadne si ich obzrieť a porovnať. A zrazu nechápal, ako je možné, že si to nikdy pred tým nevšimol.
Aj Gordon sledoval každý ich pohyb, každý pohľad. Aj on vyzeral, akoby niečo tušil, alebo mal prinajmenšom podozrenie.
Andrea vyzerala potešene, ba priam nadšene a Kay naopak znudene a otrávene. Simone bola neprístupná a rozhodne nebola nadšená, že tu musí byť. Predsa len však nenápadne pozorovala Toma. Nech sa už stalo čokoľvek, bol to jej syn a ona bola zvedavá.
Jej matka si však svojho novo nájdeného vnuka obzerala priam zamilovane. Bola nadšená, že ho konečne stretla, a bola odhodlaná sa s ním ešte dnes porozprávať a poriadne ho objať.


"Sme radi, že ste sem dnes všetci prišli. Vieme, že posledné mesiace boli pre nás dosť náročné a mnohý z vás to zažívali s nami. Chceli by sme sa vám za to poďakovať. Bolo to s nami asi ťažké," ospravedlňujúco sa usmial Bill, na čo si od Katrin vyslúžil tuhé objatie.
"Sme predsa rodina," uistila ho žena a Bill jej objatie opätoval.
"Ďakujem. To ale nie je všetko," pokračoval, len čo sa Katrin vrátila na svoje pôvodné miesto vedľa svojho manžela. Všetci viete, ako sme sa pred rokom zoznámili a aký sme spolu mali vzťah ešte pred tým, než sa prevalilo, že sme vlastne bratia. Bolo to pre nás veľmi ťažké obdobie. Ja... nevedel som sa s tým dlho zmieriť a..." zhlboka sa nadýchol a opäť vydýchol, aby zahnal tú hrču, čo sa mu vytvorila v hrdle. Tom ho na povzbudenie chytil za ruku a s láskou sa naňho usmial, čo samozrejme vyvolalo vlnu pozornosti.
"Milujem Billa. Milujem ho rovnako ako pred rokom a milujem ho ešte viac. A nevzdám sa ho," informoval všetkých tento krát Tom a odhodlaný, rozhodný výraz v jeho tvári všetkým napovedal, že to myslí vážne. Uvedomila si to aj Simone, ktorá okamžite vyštartovala dopredu.
"To nemyslíš vážne! Ste predsa bratia!"
"Tvrdila si mi, že môj brat zomrel ako šesťročný," upozornil ju Bill chladne. "Chýbal mi celé tie roky, ale našiel som si priateľa a vďaka nemu som sa so stratou brata dokázal zmieriť. Je síce veľká náhoda, že sa obaja volajú rovnako, ale to nič neznamená. A toto budem tvrdiť každému, komu budem musieť," nenechal ju, ale ani nikoho iného na pochybách o tom, ako to vlastne mysleli.


"To nemôžeš myslieť vážne! To je... zvrátené!"
"Tak potom je to v poriadku. Ostane to aspoň v rodine," neodpustil si štipľavú poznámku.
"To nikdy nedopustím. Toto sa nesmie..." jej naštvaný preslov ukončila facka, ktorá jej zrazu pristála na tvári. A neuštedril jej ju nik iný, ako jej vlastná matka.
"Nič s tým neurobíš," upozornila ju rázne stará pani. "Tvoja doktorka môže tvrdiť, že toto tvoje správanie je obranná reakcia, ale ja toho mám už dosť. To, čo sa stalo pred rokmi, bola tragédia. Ale dalo sa to všetko napraviť. Už vtedy ten tvoj doktor... nemali sme ho počúvať. Vyhovovalo mu nahovoriť ti, že je pre teba lepšie na to všetko zabudnúť a odísť, a možno naozaj aj bolo, ale..."
"Bolo to lepšie aj pre Toma!" bránila sa Simone. "Povedal mi to! Aj Jörg to vie! Veď to povedz!" bránila sa, s čím musel muž čiastočne súhlasiť. Tom bol dlhé roky úplne mimo - cez deň takmer nereagoval a v noci mával nočné mory, po ktorých často upadal až do bezvedomia. Trvalo roky, kým sa vrátil do bežného života, a ani potom nebol úplne v poriadku.
"Áno, to je pravda. Ale pravda je aj to, že sme im mali priznať pravdu omnoho skôr. Obaja sme to podcenili. Ja som to podcenil, pretože som si myslel, že žijete odtiaľto na kilometre ďaleko. Vôbec ma nenapadlo, že ste sa vrátili do rovnakého mesta. Ale ty si to vedela! Mohla si predpokladať, že sa skôr či neskôr stretnú! Toto mesto nie je až také veľké!"
"Nezvaľuj to všetko na mňa!" takmer zvrieskla žena, na čo si od svojej matky vyslúžila ďalšiu po papuli.


"Má pravdu. Mala si na to myslieť! My sme mali," dodala už zmierlivejšie. "Ale tak či tak, čo sa stalo, už sa neodstane. No keď sa pravda prevalila, nemôžeme sa tváriť, akoby sa nič nestalo. Už si svojim správaním pokazila dosť. Zničila si život svojim dvom synom a ja nedovolím, aby to pokračovalo."
"Ale mami, oni sú predsa bratia! Nemôžu spolu..."
"Ale môžu. A ak sa pokúsiš proti nim zakročiť, končím s tebou. Mám toho naozaj dosť. Mala si dosť času sa zo všetkým zmieriť a prijať to, ale ty to jednoducho odmietaš. Nemôžeš sa neustále vyhovárať na svoju chorobu. Chápem, že nie si úplne v poriadku, ale skôr či neskôr budeš musieť prijať fakt, že tvoji synovia sú spolu," zapojil sa do roztržky aj Gordon. Obaja chlapci boli ako jeho synovia a on sa už skutočne nedokázal pozerať na to, ako sa trápia. A rozhodne už nikdy nechcel prijať hovor od polície, že sa jeho syn zrejme pokúsil o samovraždu.
"A... ale oni... oni nemôžu..." nechcela sa vzdať Simone, na čo ju však prerušila Andrea.
"Neboli by prvý ani posledný," oznámila lakonicky, čím prekvapila všetkých prítomných. Keď sa na ňu po tomto oznámení upreli oči všetkých prítomných, zatvárila sa, akoby to boli oni, kto doteraz žil sto rokov za opicami. "No a? Mám predsa internet! Už som pár krát narazila na články podobného charakteru, a keď sa ukázalo, že Bill a Tom sú bratia, tak som sa na to pozrela trochu viac. Nie sú prvý ani posledný, a dokonca aj niektorý odborníci súhlasia s tým, že je to za istých okolností prirodzené."


"Mne sa to zdá dosť nechutné," zahundral do toho Kay, na čo si od sestry vyslúžil poriadny pohlavok.
"Ty drž hubu. Už si zabudol, ako sa celé tie mesiace trápili? Chceš, aby sa to vrátilo?"
"Nie. Ale veď už vyzerajú byť v poriadku" namietal Kay, na čo jeho sestra otrávene prevrátila očami. "A prečo asi. Konečne si všetko vysvetlili a rozhodli sa byť spolu. Spomeň si, ako vyzerali len pred pár týždňami, keď sa len trápili. Sú to obaja naši bratia. Možno nevlastný, ale sú. Sme rodina a mali by sme držať spolu. Minimálne po tom všetkom, čo sa stalo v posledných desiatich mesiacoch. Alebo chceš, aby sa celý život jeden druhému vyhýbali a predstierali, že je všetko v poriadku a že sú len obyčajný bratia?"
"Veď nie, ale..."
"Veď ani nie sú bratia, reálne. Všetky ich spoločné spomienky sú z obdobia, keď mali šesť a menej rokov. Odvtedy prešlo viac ako pätnásť rokov. Tu sa už nedá hovoriť o nejakej bratskej náklonnosti, myslím si. Na to, aby mohli obnoviť bratské puto, ja neviem, asi by sa museli spoznať s tým, že sú bratia, a nie s tým, že sú milenci a už niekoľko týždňov spolu spávajú. Aspoň tak si myslím ja," ukončila svoju tirádu a urobila krok vzad. Rukami objímajúcimi sa okolo hrude akoby sa bránila útoku, ktorý mal podľa jej očakávaní prísť, no nič také sa nestalo. Miesto toho ju Katrin objala všetci ostatný sa na ňu súhlasne usmievali. Okrem brata, ale ten hlavne nebol nadšený, že ho tak zhodila. No a samozrejme Simone, ale tam to bolo pochopiteľné.


Ticho prerušil až Gustav, ktorý sa vrhol na dvojčatá a oboch ich súčasne objal.
"Ja som to tušil. Som za vás šťastný, chalani. Ale uvedomujete si, že teraz z nás už nebudú môcť byť žiadne veľké hviezdy? Budeme sa musieť udržať len na klubovej úrovni," vzdychol si naoko utrápene, na čo sa všetci zasmiali. Jeden po druhom pristupovali k prekvapeným mladíkom a uisťovali ich, že stoja za nimi. Keď k Tomovi prišla jeho babka, tuho ho objala, ospravedlnila sa mu za všetky príkoria a teda hlavne za to, že celý čas mlčala a nepokúsila sa svojej dcére poriadne dohovoriť. Tom jej ospravedlnenie prijal a nakoniec súhlasil aj s tým, že ju aj svojho starkého príde pozrieť k nim domov. Predposledný bol samozrejme Kay, ktorý len kývol hlavou a zahundral, že bude mlčať a pokúsi sa zabudnúť na to, že sú vlastne bratia. Simone nakoniec len kývla hlavou a odvrátila pohľad. Všetkým im bolo jasné, že bude potrebovať ešte veľa sedení s psychológom, aby sa zmierila s celou situáciou.


A tak sa všetci stretli pri prestretom stole. Dvojčatá sedeli za vrchstolom. Z jednej strany sedeli Jörg s Katrin, Kay, Andrea a Gordon. Na druhej Géčka, Sami a Andreas spolu s ich babkou. Priamo oproti nim na druhej strane stola sedela Simone a mala na nich tak dokonalý výhľad. A veru bolo na čo pozerať. Chlapci prekypovali láskou a šťastím. Vymieňali si pohľady, úsmevy, dotyky a len veľmi ťažko odolávali tomu vymeniť si aj nejaké pusinky. No hlboké pohľady do očí a prepletené prsty na rukách hovorili za všetko. A ich blízky boli šťastný spolu s nimi. Možno by neboli. Možno by súhlasili so Simone, že ich rozhodnutie je zvrátené. No celé tie mesiace strachu a bolesti, ktoré si všetci cez chlapcov sprostredkovane zažili, ich utvrdili v tom, že na takom niečom nezáleží. Dôležitá bola len ich vzájomná láska. A jediný, kto sa bude musieť vyrovnať so svojim podvedomím, budú oni dvaja. Veď čo mohli urobiť, pokúsiť sa ich rozdeliť? Udať ich na úradoch? Zavrhnúť ich? Nikto z nich ich nechcel stratiť a nikto by sa nepodpísal pod to udať ich. Vedeli, čo by to mohlo znamenať. Už si to zažili. A tak nech si o tom myslia čokoľvek, budú to rešpektovať. A budú dúfať, že im to vydrží. Že budú už navždy taký šťastný a zamilovaný, ako práve teraz. A keď nie? Keď to nezvládnu? No... to budú riešiť neskôr. Teraz bolo dôležité len jedno - ich láska.


KONEC


autor: Jasalia
betaread: J. :o)
 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Karin Karin | 2. června 2018 v 21:22 | Reagovat

Krásná povídka bylo tam hodně lásky bolestí ale na konec to dobře skončilo.

2 zuzu zuzu | 4. června 2018 v 21:49 | Reagovat

Děkuju za krásný konec, už jsem v něj snad ani nedoufala...  ❤❤❤

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama