Stretli sme sa na Vianoce 46.

2. března 2018 v 16:00 | Janule |  Stretli sme sa na Vianoce
autor: Jasalia


"Bill, Bill?" počul akoby z diaľky a neochotne otvoril oči. Ostré svetlo ho rezalo, a tak ich rýchlo opäť zavrel.
"Vydrž chvíľu, hneď to napravíme," ozval sa opäť ten hlas a on si uvedomil, že je mu povedomý. Bola to žena, no určite nie jeho matka ani Katrin.
"Už je to v poriadku. Môžeš to skúsiť znovu," ozvala sa žena a on sa na ňu pokúsil zaostriť. V miestnosti už bolo len šero, no i tak sa mu podarilo poriadne otvoriť oči až na niekoľký krát. Aké bolo jeho prekvapenie, keď zistil, že je to jeho psychologička.
"Vitaj medzi živými, Bill."
"Čo… čo sa stalo?" sťažka zachripel, v ústach mal ako na Sahare.
"Tu máš, napi sa. Ale opatrne," podávala mu pohár s vodou a slamkou a on sa opatrne napil. Priam cítil, ako mu chladná tekutina schádzala dole pažerákom až do žalúdka.
"To stačí. A teraz si oddýchni. Prídem neskôr, okej?" začul ešte Bill, než sa ponoril do spánku. Bol taký unavený…


Keď sa Bill prebral opäť, bola noc a v izbe bola takmer tma. Jediné svetlo prenikalo z vonku cez žalúzie na oknách a z chodby. Keď si jeho zrak zvykol na tmu, rozhliadol sa po miestnosti v snahe rozoznať, kde sa nachádza. Úzka posteľ, infúzia, ktorú mal zavedenú do ruky, a okno smerujúce na chodbu mu napovedali, že sa zrejme nachádza v nemocničnej izbe. Cítil sa omámený a celé telo ho bolelo. Chcel vedieť, čo sa stalo, no mozog ho odmietal počúvať. Posledné, na čo si spomínal bolo, ako vybehol z Katrininho domu. Čo sa stalo potom, netušil.


Keď sa Bill prebudil tretí krát, začal sa kolotoč vyšetrení a kontrolných otázok. Nikto mu nechcel či nevedel nič povedať, všetci však chceli vedieť odpovede na kopu otázok. Ku koncu dňa ho z toho všetkého začínala bolieť hlava. Keď ho konečne previezli nazad na izbu, bol taký vyčerpaný, že okamžite zaspal a zobudil sa až ďalší deň ráno pri vizite.


"Ako sa cítiš?" spýtala sa ho o pár dní neskôr jeho psychologička. Maratón rôznych vyšetrení už skončil a lekári zrejme došli k záveru, že jeho nehoda nebude mať vážnejšie následky. Vraj ho zrazilo auto. Nepamätal si. Previezli ho na obyčajnú izbu, kde na vedľajšej posteli ležal starček, ktorého mali ďalší deň prepustiť, a na tej ďalšej asi tridsaťročný muž, ktorý sa dochrámal pri jazde na skateboarde.
Napriek tomu, že Bill bol v nemocnici už niekoľko dní, ešte za ním nikto neprišiel, aby ho navštívil. Prečo tomu tak bolo, sa mal dozvedieť o chvíľu.
"Už je ti lepšie?"
"Áno, oveľa. Čo sa stalo?"
"O tom sa porozprávame v súkromí. O chvíľu príde sestrička s invalidným vozíčkom a ja si ťa odveziem niekam, kde nás nebude nikto rušiť, dobre?"
"Dobre. Ja… chcem vedieť, čo sa stalo a prečo za mnou nikto ešte neprišiel."
"Polícia si myslí, že si sa pokúsil spáchať samovraždu." Bill ostal neveriacky doslova čumieť. To si snáď robí srandu!
"To snáď… to isto nie! To by som…" a zmĺkol.


"Pamätáš si na to, čo sa stalo?" spýtala sa ho doktorka a on musel pokrútiť hlavou.
"Nie, nepamätám si. Ale prečo si myslia, že to bol pokus o samovraždu? Ako… veď…"
"Podľa toho, čo povedali svedkovia. Vraj si sa pozrel na cestu a vošiel si rovno pod prichádzajúce auto. A tomu nasvedčuje aj kamera z toho auta. Podľa polície to bol jasný pokus o samovraždu, a kým sa nepreukáže inak, ostávaš pod dohľadom psychiatra. Takže hneď, ako ťa prepustia z nemocnice, prejdeš späť na naše oddelenie. A bude s tebou chcieť hovoriť aj polícia. Hovorím ti to hlavne preto, aby si si uvedomil, že celá vec je veľmi vážna. Potrebujem vedieť presne, čo sa stalo a prečo sa to stalo."
"A prečo za mnou nikto neprišiel?"
"Ale prišiel, samozrejme, že prišiel. Boli tu všetci, dokonca aj Tom. Povedali mne a bohužiaľ aj polícii, v akom stave si od nich odišiel. Aj to samozrejme nahrávalo teórii o samovražde. A k tomu tvoje výkyvy nálad a celkovo situácia v posledných mesiacoch… A nakoľko sme nevedeli, v akom psychickom stave sa preberieš, rozhodli sme sa, že kým sa s tebou neporozprávam, bude lepšie, ak sa s tebou nestretnú, aby ťa zbytočne nerozrušili."
"Nerozrušili by ma. Len… Tom… Ja naozaj neviem, či sa s ním ešte niekedy dokážem normálne baviť. On… pobozkal ma. A ja… dovolil som to. Chcel som to! Preto som ušiel," priznal Bill prekvapivo otvorene.


Kým ležal v nemocnici, mal dostatok času o tom všetkom rozmýšľať. Nevedel, ako sa ocitol pod kolesami auta, no snáď po prvý krát si uvedomil, že jeho rozpor myšlienok voči Tomovi ho môže stáť život, a to doslova. Bola z neho troska, ktorá bez rozmyslu vbehla pod auto, má problém zjesť aj jogurt a vyzerá ako chodiaca mŕtvola. Ak to pôjde takto ďalej, dopadne zle. Už nedokázal svoje pocity potláčať. Potreboval o tom hovoriť, potreboval sa z toho už konečne dostať. Veď ubližuje nielen sebe, ale aj celej svojej rodine a priateľom, a hlavne tomu, koho miluje najviac - Tomovi.
"Takže si neskočil pod to auto vedome?"
"Nie! Isto nie! Ja… nepamätám si to presne, ale… isto som nepremýšľal o tom, že sa zabijem. Boli také chvíle, isto, ale to bolo už skôr, keď som mal tie sny. Keď som utiekol od Toma, vôbec som na niečo také nemyslel, prisahám. Ja myslím… myslím, že som len jednoducho chcel ujsť. Čo najďalej. Pred ním, pred sebou, pred všetkými."
"Pred všetkými? Ako to myslíš?"
"No… ja… mám pocit, že všetci by chceli, aby som sa s Tomom zmieril. Majú ho radi - dokonca aj Gordon a moji priatelia. Neviem si predstaviť, že by som sa s nimi mal stretávať bez Toma a oni isto tiež nie. Nedá sa to oddeliť. Čo je v podstate smiešne, pretože sme boli rodina aj pred tým a s Tomom sme sa nikdy nestretli. Ale viem, že Tom sa s nimi teraz veľmi zblížil a ja sa s mojou matkou a jej rodinou po tom všetkom veľmi stretávať nechcem a…" zastavil ho až nedostatok kyslíka. Po tvári sa mu kotúľali slzy a on sa skutočne rozplakal. Bol už vyčerpaný zo všetkých tých pocitov a myšlienok, ktoré mu nedávali dýchať.


Doktorka mu podala krabičku s vreckovkami a sama pri tom musela zažmurkať, aby odohnala slzy z očí. Počas svojej praxe už zažila všeličo, ale Bill a jeho prípad sa jej dostali poriadne hlboko pod kožu. Už keď jej zavolali, že Bill skončil opäť v nemocnici po tom, čo ho zrazilo auto, uvedomila si, že k tomu celému možno pristupovala zle. Čo ak celý čas robila niekde chybu? Preto si dohodla stretnutie so svojim bývalým profesorom a mentorom. Vedela o ňom, že vždy sledoval najnovšie informácie z oblasti psychológie a bola si preto istá, že ak jej niekto poradí, tak on. A práve dnes jej volal, že má pre ňu podstatné informácie a chce sa s ňou urýchlene stretnúť.
"Netráp sa tým teraz, Bill. V prvom rade sa musíš odtiaľto dostať a potom sa to všetko pokúsime vyriešiť. Ak to bolo takto, políciu isto presvedčíme, že to bola len nehoda, ale pár dní si u nás na oddelení isto ostaneš. Ale kto vie, možno kým ťa odtiaľto pustia, bude už všetko vyriešené. Teraz už musím ísť, mám jedno dôležité stretnutie. Ale prídem za tebou zas zajtra popoludní a porozprávame sa o tom. Dovtedy to nejako vydrž. A netráp sa tým, čo by si myslela či želala tvoja rodina a priatelia. Myslím si, že pre nich je najdôležitejšie to, aby si bol šťastný a spokojný a je jedno, či sa budeš s Tomom stretávať, alebo nie. Ak by si sa nakoniec rozhodol, že sa s ním stretávať nedokážeš, isto to všetci pochopia. Ale teraz nepredbiehajme. Ešte máme čas. Okej? Zvládneš to?" Bill si utrel oči a prikývol. Vedel, že to nebude jednoduché, ale zároveň vedel aj to, že nemá inú možnosť. Musí to zvládnuť. Veď len do zajtra. A potom do konca svojho života.


autor: Jasalia
betaread: J. :o)

 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Karin Karin | 2. března 2018 v 20:03 | Reagovat

Doufám že mu psycholožka pomůže ale Bill se musí sám snažit bez něj to nepůjde.

2 Iwuanka Iwuanka | 2. března 2018 v 20:06 | Reagovat

Citim ze je to na dobrej ceste. Mozno nie k vaznemu vztahu ale k surodeneckemu vztahu. Uvidime. Ja by som brala vazny surodenecky vztah.

3 zuzu zuzu | 2. března 2018 v 20:56 | Reagovat

Mám takové tušení, co jim nakonec ta psychiatřička poradí, tak snad budu mít pravdu, uvidíme. Vážně jim oběma moc držím palce!!!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama