Government Hooker 16. (konec)

9. června 2017 v 16:00 | Janule |  Government Hooker
autor: MoreInsidiousKindOfStories


Milí čitatelia a čitateľky,
chcela by som sa vám všetkým krásne poďakovať za všetky komentáre a váš čas, ktorý ste tomuto môjmu výtvoru obetovali. Vaše komentáre mi vždy pomohli nájsť v sebe chuť a vzpruhu na to, aby som pokračovala v písaní nových príbehov.
Musím sa priznať, že všetkých 16 kapitol som mala napísaných už niekoľko rokov, ale nikdy predtým som nič nezverejnila. Pre mňa osobne bolo veľmi zaujímavé sledovať, nad čím ste v komentároch uvažovali, a poviedka sa občas naozaj uberala presne tým smerom, ktorý niektorí z vás predpovedali.
Nakoniec by som ale rada dodala ešte niečo k tejto poslednej kapitole: ako som spomenula, poviedku som písala už dávno, a keď som si ju po dlhom čase prečítala, uvedomila som si, že koniec je... Veď sami uvidíte. ;) Dúfam ale, že sa k poslednej časti vyjadríte, pretože ma váš názor vždy veľmi zaujímal. Obzvlášť to platí pri tejto kapitole.
Ešte raz ĎAKUJEM za všetok čas a energiu, ktorú ste "Government Hooker" venovali.
Dúfam, že pre vás nebola niekedy až príliš INSIDIOUS**.
Vaša, MoreInsidiousKindOfStories.


I Don't Want to Miss a Thing*



"No a sme tu sami," okomentoval Tom situáciu ticho. Niečo mi našepkávalo, že to nepatrilo mne. Pomaly sa oprel. Pritisol si ma k sebe. "Teplejšie?" šúchal ma rukami po celom tele.
"Uhm," zmohol som sa na chabú odpoveď a cítil sa hrozne frustrovane. Myseľ sa mi už začala znova rozjasňovať, ale telo bolo stále ťažké. Len na ňom viselo, a až na pár drobných úkonov, ako napríklad stisk, sa nedalo vôbec ovládať. Zakňučal som, keď som si uvedomil, ako ZÚFALO som sa ho chcel dotýkať.
"Čo si to zase urobil?" poznamenal smutne, hladiac ma prstami po tvári. "Si totálny blázon. Mali by ťa zatvoriť na psychiatriu, aby si konečne prestal robiť hovadiny," šepkal, ale cítil som, že sa nehnevá. Jeho hlas bol v kontraste s tvrdými slovami nežný, ale aj tak ma to nepríjemne zasiahlo. "Ako sa cítiš?"
"Uhm, lepšie," zašepkal som slabo a pomaličky sa na ňom zamrvil. Tomovo telo stuhlo, a keď som prestal, opäť sa uvoľnilo.
"Uložím ťa," oznámil mi, opatrne vstal a niesol ma do spálne. Sadol si na posteľ, nahol sa vpred. Jemnými dotykmi mi zo svojho torza odmotával ruky a nohy.
"Tomi," zakňučal som jeho meno v proteste, ale nedokázal som sa za ním znova natiahnuť. Len som konečne otvoril oči a smutne sa díval. Tak VEĽMI som teraz oľutoval rozhodnutie dať si drogu. Kto mohol tušiť, že tak nevinne vyzerajúca biela gulička bude taká veľká sviňa.
"Vyzlečiem ťa," nahol sa a uprene sa mi pritom zadíval do očí. Pochopil som, že si pýta POVOLENIE. Zamrzelo ma, že by to inak nespravil. Prečo sa vôbec pýtal? ON mohol VŠETKO. Nepotreboval odo mňa žiadne hlúpe dovolenie, ale aj tak som prikývol.


Pohladkal ma po vlasoch a jeho ruky sa presunuli k môjmu opasku. Stiahol mi nohavice, vyzul topánky, dal dole tričko. Zbavil ma náhrdelníkov, náramkov, prsteňov a položil ich na nočný stolík. Pozorne som sledoval každý jeho pohyb až do chvíle, kým ma neprikryl. Aj potom rukami kontroloval, či som poriadne zabalený. Zhlboka som vydýchol a cítil prichádzajúcu únavu. Dlho som s ňou bojoval. Nechcel som stratiť ani jeden okamih s ním. Presne tak ako v tom songu I Don't Want to Miss a Thing*.
"Tomi," zavolal som naňho znova.
"Uhm, nehovor mi tak," odpovedal mi rovnako ticho a ja som hneď na to bolestne vydýchol.
"Prečo?" nechápal som. V očiach ma začali páliť slzy.
"Preto," znel nahnevane. Pozrel sa mi do očí. Slabo sa usmial. Ruku mi položil na vrch hlavy. "Spi už."
"Nechcem," oponoval som mu, ale oči sa mi pritom ako naschvál zatvárali. Počul som jeho tichý smiech. Vedel som, že ma chcel opustiť. "Nechoď. Ostaň. Prosím," žobral som v polospánku, a keď som znova pocítil hmotnosť jeho tela na posteli, zaspal som.


* * * * * *


Otvoril som oči, prevalil sa, zazíval a v hlave si pomaly premietal obrazy z minulého večera. Hľadel som na strop a nútil spomienky, aby sa konečne prestali skrývať. Sadol som si a bolestne zasyčal, keď mi váha tela vrchnej polovice pritlačila na zadok.
"Au," zavyl som ako Pumba, keď ho niečo zabolelo. Vynorili sa mi záblesky - biela tabletka, chlapík pripomínajúci moderného vikinga a poriadne drsná šukačka. Skryl som si tvár do rúk, chvíľu ticho sedel, a nakoniec sa rozhodol, že zo seba toho Ragnara musím zmyť. Pomaly som odkrivkal do kúpeľne, osprchoval sa, odstránil zvyšky make-upu zo včera, doprial pokožke rannú výživu v podobe krému a nahý, len s vlasmi zabalenými do uteráka, som vyšiel na chodbu. Pri každom kroku som toho vikinga preklínal. Prešiel som do obývačky, aby som pozdravil Pumbiho. Pribehol, vrtel mini chvostom a vyzeral, akoby sa smial. Dal som mu raňajky, čerstvú vodu a išiel na seba niečo hodiť. Keď som sa vrátil do kuchyne, zapol som si potichu rádio. Pri príprave raňajok som si pohmkával do rytmu, a potom nanajvýš opatrne sadol k stolu. Začal som pomaly jesť svoje cereálne vločky s mliekom a kúskami čučoriedok. Z rádia sa ozval džingel: "Radio Berlin, 88.8," a hneď po ňom inštrumentálna hudba. Tylerov hlas spieval: "I could stay awake just to hear you breathing***..." Srdce sa mi na okamih bolestne stiahlo a niečo mi to pripomenulo. Zrazu som začul, ako sa v mojej kúpeľni spláchol záchod a hneď na to tečúcu sprchu. Vystrašene som pozrel na Pumbu a čakal, že mi vysvetlí, KTO je v mojom byte. Chvíľu som strnulo sedel na mieste, ale nakoniec som pozbieral odvahu a vykukol do chodby. Všimol som si svoje a ešte NIEKOHO topánky položené na kartónovej krabici. Určite som vedel, že nepoznám nikoho s takými teniskami. Oprel som sa teda o zárubňu, hrýzol si nervózne peru a čakal, kto z kúpeľne vylezie.


Kľúč v zámke nakoniec šťukol, ale ja som nebol pripravený na to vidieť toho, koho som práve skutočne videl, vo svojom byte. Bol to Tom. Uterák okolo bedier, z cornrows mu kvapkala voda na krásne vypracovaný trup. Zaryl som nechty do steny a snažil sa v nej stratiť. Zmätene som sa naňho díval a nechápal, čo sa včera vlastne stalo. AKO sa sem dostal?
"Ránko," pozdravil mi a kývol.
"Ah - oj," odpovedal som rozochvene. "Čo tu..."
"Našli sme ťa s Tinou, zobrali domov, a potom ma tu s tebou nechala, aby som na teba dal pozor. Radšej tej potvore idem hneď volať, že si to prežil," vysvetlil mi rýchlo a zmizol v obývačke. Ostal som ohromene stáť na mieste, počúval, ako Tom telefonoval a všetko mi v hlave zmätene poskakovalo. Nakoniec som sa prinútil vojsť k nemu do obývačky.
"Dáš si raňajky?" opýtal som sa a nevedel, ako sa k nemu správať. Bol to veľmi čudný pocit vidieť ho tu po takom dlhom čase. Správal sa ku mne veľmi milo. Akoby sa NIČ z toho nestalo. Začínal som mať trému z prichádzajúceho rozhovoru s ním.
"Hm, okay," súhlasil a ja som sa skrytou radosťou zachvel.
"A čo by si chcel?" vyzvedal som.
"Trebárs omeletu," usmial sa na mňa a ja som cítil, ako sa červenám. Vedel som, že to už bolo za nami, ale ja som si to nikdy celkom nepripustil. Tajne som dúfal, že som v tom nebol sám.
"Dobre," vrátil som mu späť plachý úsmev a s bolestivým zasyčaním, ktoré som neudržal, sa vrátil do kuchyne.


Krájal som zeleninu, miešal vajíčka, robil omeletu a mal presne ten istý pocit, ako keď sme ešte boli spolu. Akoby sa vôbec nič nezmenilo. Cítil som sa tak POKOJNE, CELISTVO. Vedel som, že to bolo presne to, čo mi tak veľmi chýbalo. Vybral som riad, vypol indukčný sporák a preložil omeletu na tanier. Keď som počul zavŕzgať stoličku o podlahu, otočil som sa a s radosťou Toma obslúžil. Snažil som sa pritom potláčať bolesť, ktorá ma s každým pohybom pichala v zadku.
"Dobrú chuť," zaželal som mu s úsmevom. Tom poďakoval. Po celom tele ma šteklil ten príjemný pocit. Opatrne som si sadol na svoje miesto a dojedal svoje raňajky. Nikto nič nevravel až na moderátora v rádiu.
"Stále vieš dobre variť," pochválil ma Tom po chvíli. Vedel som, že sa znova červenám. Pohltili ma rozpaky.
"Uhm, dáš si kávu?" snažil som sa prinútiť do plynulej konverzácie.
"Že váhaš," zasmial sa Tom a ja som sa bleskurýchle presunul ku kávovaru. Nechcel som sa na Toma dívať, ale bolo HROZNE ťažké nevenovať mu aspoň jeden kradmý pohľad, keď bol TU a vyzeral TAK krásne. Trocha ma zabolelo pomyslenie na to, že sa mu bezo mňa asi vodilo lepšie, ale rýchlo som to zahnal a položil pred neho kávu s mliekom a cukrom, ako to mal rád. Napil sa a znova jemne usmial. "Ako sa cítiš?"
"Dobre," odpovedal som pravdivo.
"Vidím, že sa Pumbovi dobre darí," stočil pohľad k buldogovi, ktorý sedel pri stole a čakal, že sa mu niečo z Tomovej omelety ujde.
"Je to môj miláčik," zašepkal som precítene pri pohľade na jeho rozkošnú, nemú tvár.
"To rád počujem," zašepkal Tom, na okamih zachytil môj pohľad, a potom pohladkal Pumbiho. "Čo si včera vlastne robil?" opýtal sa Tom, keď sa znova vrátil k raňajkám. Jeho otázka spôsobila, že sa mi v krku niečo zaseklo.


"No, ja... si veľmi dobre nespomínam," a pri pomyslení na vikinga som sklopil pohľad. Začal som nervózne premiešavať obsah misky. Cítil som na sebe Tomov uprený pohľad. "Bol som v bare. Nudil som sa. No a potom..." zavrtel som sa od nervozity a neuvedomil si, že som ešte stále dosť boľavý. Zakňučal som.
"Chápem. Nemusíš už nič hovoriť," začul som Tomov pichľavý komentár hneď na to a chcel sa prepadnúť pod zem. "Chcem tým povedať, že by si si od NIKOHO nemal brať DROGY, Bill," vysvetlil vážnym tónom a ja som si zahanbene skryl tvár do dlaní. Išli na mňa vzlyky.
"Ja viem, že som nemal," zašepkal som zničene a odvážil sa pozrieť Tomovi do očí. Nevyzeral nahnevane. Jeho výraz naznačoval, že o mňa mal strach. "Už sa to NIKDY nezopakuje," prisľúbil som mu so srdcom až v krku.
"To dúfam," pokýval hlavou, dal si do úst posledné sústo a odložil príbor na tanier. "Ďakujem," usmial sa, oprel o stoličku a preplietol prsty na bruchu. Nebol som si celkom istý, či ďakoval za jedlo, alebo ten sľub. V každom prípade som bol rád, že sa nehneval.
"Nie je za čo," zobral som tanier a dal ho do umývačky. Pomaly mi začalo dochádzať, že sa asi Tom bude chcieť vrátiť domov, ale ja som nechcel, aby niekam odchádzal. "Pôjdeš so mnou vyvenčiť Pumbiho?" opýtal som sa ho rýchlo a Pubma pri slove "vyvenčiť" začal natešene poskakovať. Tom sa pri pohľade naňho začal ticho smiať
"Jasné, že pôjdem," povedal mazlivo buldogovi, usmieval sa naňho a začal sa s ním šantiť. Využil som situáciu a šiel sa pripraviť. Keď som sa vrátil, Tom a Pumba už obaja čakali poslušne pred dverami. Tom mi podal vodítko.


"Nechaj si ho," usmial som sa naňho a premýšľal o tom, ako dlho bude trvať, kým ho zase bude držať. Tom len kývol, otvoril dvere a všetci traja sme spolu vyšli von. Dlho sme išli ticho a ja som sa ukradomky díval na jeho prázdnu dlaň. Chcel som do nej vkĺznuť a pevne ju stisnúť, ale niečo ma držalo späť.
"Ten poriadne ťahá," skonštatoval Tom po chvíli a narýchlo si ma prezrel. "Ako ho zvládaš?"
"Nerobí to často. Možno len práve využíva situáciu," odpovedal som mu a myslel si, že som vlastne využíval situáciu rovnako ako Pumba. Nakoniec, aj keď bol Pumba darček od Toma, predsa len to bol MÔJ pes. S úškrnom som si pomyslel, že bol tak trochu po mne.
"A... kam ideme?" uprel Tom pohľad späť na buldoga.
"Môžeme ísť k Spree, ak chceš," povedal som nesmelo. Nemyslel som si, že by so mnou Tom chcel tráviť viac času, než bolo potrebné, ale súhlasil, a tak som sa neubránil úsmevu. "Ako ide škola?" opýtal som sa ho po čase.
"Je to ťažké, ale dá sa to zvládnuť. Musím dodržiavať režim - dosť spať, učiť sa, pravidelne jesť," vysvetľoval mi Tom svoj denný režim.
"A čo robíš cez víkend?"
"Idem do posilky, posedieť s kamošmi a tak," pokrčil ramenami. "A čo ty?" pozrel sa na mňa. Zdalo sa, že jeho život bol dokonalý a môj bol tak...
"Vôbec nič sa nezmenilo," odpovedal som a sklopil pohľad.
"Uhm, nechodíš na výšku? Tina vravela, že ťa prijali," poznamenal a ja som len pokrútil hlavou, že nikde neštudujem. "Prečo, Bill? PREČO si sa na to VYKAŠĽAL? Myslel som si, že TO nechceš robiť celý život a teraz hovoríš presný OPAK?" hovoril rýchlo a znel pritom hrozne naštvane.
"Tak som sa na to VYSRAL. NO A?" pozrel som sa naňho a cítil sa nahnevane, pretože ma očividne znova odsudzoval. NECHÁPAL, že ma rozchod s ním TOTÁLNE zruinoval? Že ma to trápi aj TERAZ? Skutočne na všetko medzi nami len tak ZABUDOL? Samozrejme! Mal svoj dokonalý život v Mníchove - školu, posilku, nových kamošov... Prečo by sa mal zaujímať o to, ako tu žijem, čo robím, čo cítim...


"Bill, nemyslel som to TAK," povedal zrazu ospravedlňujúco a snažil sa ma rukou jemne objať okolo pása.
"Nechaj ma," odskočil som od neho ublížene. "Viem, čo som hovoril. Viem, čo ROBÍM. Nemusíš mi to vyhadzovať na oči ešte aj TY," dodával som naštvane a cítil sa pritom ako posledná špina. Znova sa medzi nami všetko rúcalo a to som si myslel, že by sme mohli byť znova ASPOŇ priatelia. Trhalo mi to srdce, a keď som zrazu zbadal lavičku, radšej som si sadol. Uprene som sa díval na chodník, skúmal jeho štruktúru. Snažil som sa nemyslieť na to, že si Tom sadol hneď vedľa, že ma objal okolo ramien, že si zaboril tvár do mojich vlasov, že som cítil jeho teplý dych na krku. Ticho som vzlykol.
"Billy, neplač. Nechcel som ti tým nič vyčítať. Len mi to vykĺzlo, pretože... Myslel som si, že si už bol na dobrej ceste. Tešil som sa z toho a zrazu som sa dozvedel, že sa nič nezmenilo," šepkal a znel sklamane. To bolelo ešte viac, akoby mi začal nadávať do kuriev. Trocha sa so mnou zakýval zo strany na stranu a už nič nepovedal.
"Som stratený. Taký stratený," priznal som sa, keď som objavil svoj hlas, a Tom sa na mňa zblízka zahľadel. Zotrel mi slzy, jemne sa usmial. Hľadeli sme si uprene do očí a ja som cítil neviditeľnú silu, ktorá ma k nemu pritiahla. Spojil som naše pery a slastne privrel viečka nad sladkou chuťou jeho úst. Nehýbal som perami, len sme sa nimi dotýkali. Tom mi váhavo zaboril prsty do vlasov, pritiahol si ma a po chvíli našpúlil pery proti mojim. Položil som mu ruky na chrbát, pritisol sa k nemu a oplácal mu nežné pohyby. Po chvíli som mu dovolil vstúpiť. Jazykom pomaly skúmal celé moje ústa. V hrudi mi vybuchol ohňostroj šťastia a lásky. Sedeli sme na lavičke a bozkávali sa nekonečne dlho, ale ani jeden z nás nebol schopný odtiahnuť sa. Zrazu však Tomovi vo vrecku zazvonil mobil. Počul som, ako mi frustrovane zavzdychal do úst. Jeho ruka zmizla z mojich vlasov, ale neodtiahol sa. Mobil však ďalej zúrivo zvonil a on sa s ospravedlnením v očiach odtiahol.


"Haló," priložil si k uchu svoj iPhone a ja som sa mu nosom zaboril do hrude. Snažil som sa nenačúvať slabému hlásku, ktorý bolo zo slúchadla počuť. "Ehm, ja som teraz v Berlíne. Nie, neviem, kedy sa vrátim," hovoril Tom do telefónu rázne. Tak nejako som z jeho výrazu a hlasu v telefóne pochopil, že telefonoval s nejakou ženou. Určite to NEBOLA jeho matka a rozhodne ZNELA naštvane. Bolestne som sa naňho zahľadel a odtiahol sa. Tom ma však chytil za ruku a pokýval hlavou, aby som nerobil predčasné závery. Tak som ho len mlčky sledoval a predychával bolesť. "Okay, okay. Neboj sa. Určite sa ozvem. Maj sa," zložil a skryl mobil do vrecka.
"Kto je to? Šukáš s ŇOU? Je to tvoja PTIAREĽKA?" vyletel som naňho okamžite a takmer pritom jačal. Tak neskutočne som na tú sliepku žiarlil a už teraz som ju z celej duše nenávidel. Uvedomoval som si, že to bolo smiešne. JA som nemal právo žiarliť. A hlavne mu nemal vyčítať to, že s niekým MRDAL, ale nedokázal som to v sebe udržať.
"Bill, upokoj sa," chytil ma Tom za ramená a jemne mi palcami hladkal pokožku.
"AKO sa mám UPOKOJIŤ?! KTO je ONA?!" zajačal som a vzlykol. Pomyslenie na to, že sa ho niekto dotýkal po celý ten čas, čo som s ním nebol, ma ničilo.
"Je to... Pozri, neviem čo JE, ale viem čo NIE JE," odpovedal mi vyhýbavo.
"Takže ju MRDÁŠ," okomentoval som zlomene. Ten FAKT bol nad slnko jasnejší ako jediný.
"Občas," priznal Tom nakoniec a ja som cítil, že ak sa niečo nestane, tak o chvíľu vybuchnem. "Ale NIČ to neznamená. Je to LEN sex," ubezpečoval ma.


"Prečo... PREČO mi to hovoríš? JA... Miluješ ma ešte aspoň TROCHA?" díval som sa naňho a zúfalo prosil nebesia, aby povedal áno.
"Uhm, ja... Určite," zaváhal na okamih, ale nakoniec to znelo rozhodne. Trochu mi tým urobil radosť, ale stále to celkom nevymazalo bolesť z jeho nepríjemného priznania.
"A čo bude teraz?" zašepkal som, keď si ma k sebe pritiahol a silno ma objal.
"Netuším," zamumlal mi do vlasov.
"Prosím, vráť sa do Berlína, Tomi," prosebne som sa naňho zahľadel a pohladkal ho končekmi prstov po tvári. Smutne sa na mňa díval a ja som cítil, ako mi srdce spomaľovalo. "Budeme spolu šťastní. Tak ako predtým," presviedčal som ho a snažil sa v ňom vyvolať spomienky v nádeji, že ma možno bude chcieť vziať späť.
"To NEBUDE fungovať," priznal. "NEMÔŽEM teraz prestúpiť. Čo by som povedal rodičom? TRVAL som na tom, že chcem ísť na školu do Mníchova a darí sa mi tam. Nepochopili by to. Naviac viem PRIVEĽMI dobre, že... nezvládam tvoju prácu, Bill. Neodkážem sa s tým zmieriť. Ah, kurva..." skryl si tvár do dlaní a pri pohľade naňho mi bolo jasné, že bol minimálne tak rozpoltený ako ja.
"Tomi," oslovil som ho nežne a chytil ho za ruky. Pozrel sa na mňa a vyzeral presne ako Pumbi, keď niečo VEĽMI chcel. Srdce sa mi z toho zachvelo. "Nechcem už byť BEZ TEBA," priznal som sa mu ticho a dal do tých slov všetko, čo som k nemu cítil.
"Ja viem. Ani ja nechcem byť BEZ TEBA," odpovedal úprimne. "Ale neviem, čo mám robiť. Som... úplne zablokovaný."


"Vykašli sa na TÚ... kravu. Buď znova so mnou, prosím. NEMYSLI na to, čo robím. Už to NEBUDE trvať dlho. Sľubujem, že za tebou budem chodiť KAŽDÝ víkend, Tomi," naliehal som naňho. Dúfal, že ho presvedčím a chcel som, aby vedel, že som každé jedno slovo NAOZAJ myslel úprimne.
"To nie je také ĽAHKÉ," bolestne zastonal. "Musíš si najprv urobiť ŠKOLU, nájsť NORMÁLNU prácu a ja... Bývam ešte stále na INTRÁKU. Nemôžem si tam vodiť návštevy," vysvetlil mi svoju situáciu. "Nemysli si, že by som to všetko s tebou znova nechcel. Zobral by som to všetko hneď späť, ale... Kurva, uvedomujem si, že si zaslúžiš VIAC, než ti teraz môžem dať. Chce to ČAS," dodal a hladkal ma pritom po tvári. Miloval som to, keď povedal, že to všetko chcel späť, ale zároveň to nenávidel, pretože chcel znova ČAS.
"Ja to už bez teba NEZVLÁDAM, Tomi. POTREBUJEM ŤA. Prosím... Pomôžeš mi? Budeš znova so mnou? Vyriešime SPOLU všetky problémy?" opýtal som sa ho nakoniec a s bolesťou čakal, čo mi na to odpovie. Pomaly som sa začal pripravovať na najhoršie, lebo som si tak nejako uvedomoval, že konečné rozhodnutie nebolo LEN na mne. Tom už moje stanovisko poznal. Videl som, ako sa hlboko zamyslel a tuho premýšľal. Trvalo to veľmi dlho. Využil som teda situáciu a znova sa k nemu jemne pritúlil. Našťastie ma od seba neodstrčil a silno ma objal. Tajne som dúfal, že mu moja blízkosť pomôže, aby sa rozhodol pre NÁS.
"Myslím, že by sme mohli byť SPOLU. Aspoň v lete, kým som tu," zašepkal po dlhej dobe a mne sa rozbúchalo srdce. Pozrel som sa naňho s nádejou, ale tá potom trocha pohasla.
"To sú LEN dva mesiace," zašepkal som sklamane. Uvedomoval som si, že to bolo viac, než by som si od Toma zaslúžil, ale neodpustil som si to. Musel som byť sebecký.
"VIAC ti zatiaľ nemôžem dať," povzdychol si a smutne na mňa pozeral.


"Ja viem," usmial som sa naňho trocha a zamyslel sa. Moja myseľ okamžite zablúdila k žene, s ktorou nedávno telefonoval. Nedokázal som sa ubrániť strachu, že by sa počas pobytu v Mníchove mohlo stať všeličo. V momente mi napadlo, že by sa mohol do niekoho zamilovať, a potom by som ho už nikdy znova nevidel. Už len pri pomyslení na to sa mi sťahoval žalúdok bolesťou. "Máš JU rád?" vypadlo zo mňa zrazu.
"Nebuď smiešny," zamračil sa.
"Ako vyzerá?" opýtal som sa a nechápal, prečo som to zrazu chcel tak veľmi vedieť.
"Vysoká, štíhla, čiernovlasá..." popisoval ju a červenal sa pritom. Obaja sme si v tej chvíli uvedomili, že sa podobala na mňa. Trochu ma to upokojilo, ale na druhej strane...
"Je LEPŠIA ako ja?" vyzvedal som ďalej.
"Ani náhodou," priznal Tom ticho, usmial sa a krátko ma pobozkal. Keď sa znova odtiahol, potvrdil tak moje rozhodnutie, že som všetok ten risk CHCEL podstúpiť. Tom za to všetko ROZHODNE stál. CHCEL som to skúsiť znova, ale samozrejme len s jeho súhlasom.
"Tomi, chcel by som byť znova tvojím priateľom. Hoci len na pár mesiacov v roku. Sľubujem, že sa nebudem hnevať, ak budeš v Mníchove spať s inými okrem mňa. Prisahám, že si ZNOVA podám prihlášku, doštudujem, a potom chcem byť URČITE už LEN tvoj," predniesol som zrazu veľmi rýchlo a on ma pritom pozorne skúmal pohľadom. Zdalo sa, že moju dlhú výpoveď Tom ešte len pomaly spracovával a prehodnocoval. V tichosti som napäto očakával jeho odpoveď.


"Ak to všetko myslíš FAKT vážne a VŠETKO do bodky SPLNÍŠ, tak budem rád znova s tebou," povedal, pohladkal ma a ja som nadšene prikývol. "Sľúb, že ma občas navštíviš a odvedieš si ma na hotel," dodal a uškrnul sa. V očiach mu šťastne zaiskrilo a ja som sa neubránil širokému úsmevu.
"TOMI!" hodil som sa naňho a bez ostychu ho hlboko bozkával.
"Uhm," zamručal zrazu a jemne sa odtiahol. Oprel si čelo o moje a ja som zrazu vedel, že to ešte nebolo všetko a že mi chcel povedať ešte niečo. Cítil som, že TO niečo bolo asi NAJDÔLEŽITEJŠIE. "Viem, že ma tvoja PRÁCA bude trápiť, a preto prisahám, že sa spomienku na ňu pokúsim vymazať. Potrebujem ale, aby si sa tej TÉME predo mnou vyhýbal," požiadal ma pošepky a ja som kývol, že naozaj budem. "Fajn. Myslím, že teraz už môžeš kľudne pokračovať," usmial sa a sám si ma jemne pritiahol, aby mi venoval jeden zo svojich extra nežných a láskyplných pusiniek, z ktorých sa mi vždy šťastím zachvelo srdce.


KONIEC (?)


* I Don't Want to Miss a Thing - nechcem stratiť ani chvíľu
*INSIDIOUS - nenápadne a pomaly zraňujúce
*** I could stay awake just to hear you breathing - mohol by som ostať hore len preto, aby som ťa počul dýchať


autor: MoreInsidiousKindOfStories

betaread: J. :o)
 

6 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Ireth Ireth | 9. června 2017 v 16:25 | Reagovat

Ten konec je takový...neuzavřený. Chtělo by to ještě jednu kapitolku, protože vůbec není jisté, že kluci splní co si slíbili...

2 Karin Karin | 9. června 2017 v 20:29 | Reagovat

Přála bych si to sami co Ireth.

3 zuzu zuzu | 9. června 2017 v 22:13 | Reagovat

Já jim rozhodně přeju, aby se jim to všechno povedlo a byli spolu nakonec šťastní, ale je fakt, že k tomu, abych byla š´tastná a spokojená i já, mi k tomu taky ještě aspoň maličký epilog chybí. Takhle se může stát ještě opravdu cokoliv... Ale přesto ti děkuju za velmi zajímavou povídku :)

4 Jasalia Jasalia | 10. června 2017 v 8:49 | Reagovat

Budem teraz asi drzá ako sviňa, ale táto poviedka ma vôbec nenadchla a komentár píšem hlavne preto, aby ma už v živote nenapadlo ju čítať. Pravdou totiž je, že som si ju poriadne neprečítala ani teraz. Hlavne tie prvé kapitoly. Odrádzal má Billov charakter. Proste ku*va, nech to podáš akokoľvek zaobalene. Možno si sa snažila nás presvedčiť, že je to len chudáčik, ale nepodarilo sa ti to. Nijak si ma nezískal. Na slohu treba tiež ešte popracovať.

5 Simona Simona | Web | 10. června 2017 v 11:02 | Reagovat

No, já tedy s předešlým komentem zásadně nesouhlasím. Je pravda, že tohle bylo, no, jiné a konec mi připadal seknutý, ale jinak ty povídky mají úroveň a na blogu je to prakticky to nejlepší.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama